110. výročie narodenia Petra Jilemnického

Navzdory zlému počasiu sa skupina mladých matičiarov a ich sympatizantov dňa 18. marca 2011  zúčastnila slávnostnej spomienky pri bývalej škole v Kostolci pri Považskej Bystrici. Pripomenuli  si 110. výročie narodenia spisovateľa Petra Jilemnického, ktorý tu pôsobil od roku 1932 do roku 1936 ako učiteľ.

Peter Jilemnický sa narodil 18. marca 1901 v Kyšperku (teraz Letohrad). Už ako malý chlapec túžil poznať Slovensko, keď do jeho rodného mestečka v severných Čechách prišiel drotárik, ktorý rozprával ľubozvučnou slovenčinou.

V roku 1922 narukoval do Banskej Bystrice. Hoci bol absolventom poľnohospodárskej školy v Chrudime, po vojne zatúžil byť učiteľom, a tak v Leviciach zložil skúšky z pedagogiky. Ako učiteľ pôsobil vo Verměřoviciach, vo Svrčinovci na kysuckých lazoch. V rokoch 1926 až 1928 žil v bývalom Sovietskom zväze, kde učil a zároveň študoval žurnalistiku. Po návrate zo Sovietskeho zväzu pôsobil, ako redaktor novín Pravda v Ostrave. Neskôr sa stáva učiteľom v Trnave. S prvou manželku Ruženou, rod. Hudecovou – učiteľkou sa zoznámil v polovici 20 rokov a manželstvo uzavreli v roku 1928.

Manželia Jilemnickí prišli do Kostolca – Záskalia v auguste 1932, keď ich zákerná choroba Ruženy (tuberkulóza hrdla) prinútila zmeniť pobyt z trnavskej roviny do zdravého horského prostredia. Tu, na kostoleckej škole, prežili najkrajšie roky svojho života. V Kostolci ich navštívili mnohí známi literáti: Hora, Halas, Václavek, Fraňo Kráľ, Zuzka Zguriška, Vámoš, Nexö.

Hoci Ružena Jilemnická v Kostolci pre chorobu, už nemohla učiť, venovala sa charitatívnej činnosti na prospech kostoleckých detí, lebo bieda ľudu tu bola veľká. Pod pseudonymom Zaskalská písala články, fejtóny a úvahy.

Ružena nazývala muža gazdom pre jeho blízky vzťah k prírode a k zvieratám (pes Tutuli, mačka Bosorka, vášnivé rybárstvo a najmä hubárstvo, starostlivosť o školskú záhradu a sad).

V Kostolci Jilemnický napísal poviedku Tma a poviedku Bratia, ktorá bola aj sfilmovaná a v hlave už nosil myšlienky o ľudskom šťastí ďalšieho románu Kompas z nás.

V roku 1936 sa rozhodli zmeniť miesto, aby boli bližšie k lekárom, pretože Ruženina choroba si vyžadovala častú lekársku pomoc. Odsťahovali sa do Jura pri Bratislave. Kostolcu však ostali verní. Navštívili ho niekoľko krát.

Vojnu prežil Jilemnický vo väzení a v koncentračných táboroch a jeho manželka v Poříči pri Litomyšli alebo v Brne u svojej matky.

Jilemnickí sa na Slovensko vrátili v júni 1945. Peter bol zavalený rôznymi funkciami a pracoval na knihe Kronika z čias SNP. V júni 1947 odišiel do Belehradu, aby sa stal stálym delegátom Československa v ústredí Všeslovanského výboru.

Ružena Jilemnická bola najlepšou spolupracovníčkou spisovateľa. Zomrela 19. augusta 1947. Čoskoro 19. mája 1949 zomrel i Peter – na srdcový záchvat – ako kultúrny atašé Československého veľvyslanectva v Moskve, keď sa bol rok pred tým znova oženil. Z jeho diela hodno spomenúť ešte Pole neorané, Víťazný pád, Zuniaci krok, Dva roky v kraji Sovietov, Prípad Evy Burdovej a ďalšie.

A na záver úryvok z listu Petra Jilemnického Jozefovi Dvořákovi napísanom v Kostolci 15.9.1932:  

„Slnko svieti a okolo, kde sa pozrieš samy zelený les. Na pastvine kravy potriasajú zvoncami a chlapci kladú oheň. Isto budú aj zemiaky opekať. Bučiny každý deň strácajú zelenú farbu a stromy žltnú. Keď sa to všetko rozohreje jesennými farbami – to bude krása! A tak si tu žijeme ako moderní divosi, vlci tábora trampov, rozdiel je len v tom, že trampisti sem chodia len v nedeľu a vo sviatok a my sme tu každý deň.“